3 veci, ktoré sa učím od detí

Veľa z Vás sa ma začalo pýtať, či robím v škôlke, pretože sem-tam pridám fotky s detičkami na internet. Takže by som Vám o tom chcela niečo napísať, ale hlavne, čo som sa od detičiek naučila a čo sa učím.

Keď sme sa presťahovali do Trnavy, naskytla sa mi ponuka začať ,,pracovať“ v súkromnej škôlke, takže odvtedy tam trávim pár hodín denne. Táto škôlka je špeciálna v tom, že sa v nej pristupuje k deťom trošku inak. Väčšinu roka okrem zimy trávia detičky von, takže sú na čerstvom vzduchu a viac spätí s prírodou.

Čo sa týka prístupu k deťom, tiež je v mnohých veciach odlišný od ostatných škôlok.
Deti sú brané ako rovnocenné voči pedagógom, vždy nás zaujíma ich názor, detičky si svoje konflikty, ktoré majú medzi sebou poväčšine riešia sami, pedagógovia zasahujú až keď je to nevyhnutné. Dostáva sa im hlavne veeeeeľa lásky. Takisto sa tu pracuje s ,,problémovými“ deťmi, ktoré mávajú napríklad návaly zlosti, sú nepriateľské, alebo sa nevedia začleniť do kolektívu a rodičia či bežné škôlky si s nimi nevedia dať rady.

Je toho samozrejme oveľa viac, čo by sa dalo napísať, toto je iba pár viet k tomu, aby ste mali aspoň akú-takú predstavu.

Ľudia, ktorí pracujú v škôlke mi prírastli k srdcu od prvého dňa, kedy som sa tam dostala a sú mi ako rodina. Učím sa veeeeľmi veľa ako od nich, tak aj od detí, od tých úžasných bytôstok.

Veľmi rada pozorujem svet okolo seba a všímam si…

všímam si správanie detí, správanie dospelých, správanie rodičov.
A takmer každý deň sa naučím niečo nové.

Za čo som najviac vďačná že ma deti učia?

Poviem Vám, je to hlavne autenticita. Úplne milujem detskú nevinnosť a to, s akou ľahkosťou pristupujú k životu. Zažívam veľa zábavy, pretože si vždy predstavím, že by sa dospelý zachoval ako to dieťa a chce sa mi smiať. Na druhej strane ma veľmi mrzí, že u väčšiny dospelých táto vlastnosť zanikla. Ale prečo vlastne? Keď sa chceme porozprávať s niekým cudzím, porozprávajme sa! Keď máme chuť poriadne sa smiať, smejme sa! Alebo plačme. Ventilujme sa. Skúsme dávať zo seba von čo najviac emócií. Buďme čo najprirodzenejší a nehrajme sa na nikoho. Život bude ľahší a krajší!

Zabudnime na čas.

Tá nekonečná detská prítomnosť. To, keď deti nemajú pojem o čase. Jediné čo sem-tam sledujú je, kedy pre nich príde maminka či ocinko. Inak sú plne zaneprázdnení. Nie zaneprázdnení ako my dospelí. Krásne zaneprázdnení prítomnosťou. Ako ich tak sledujem hovorím si… ,,Ako sa TOTO mohlo vytratiť z môjho života?“
Našu myseľ upútava denne milión podnetov. Odporúčam Vám každý deň -aspoň na 15 minút- sa zahĺbte do ticha a do prítomnosti alebo robte to, čo naozaj milujete. Prinavráťme stav prítomnosti do svojich životov.

Tvorme. Tvorme s chuťou, ako deti.

Každé dieťa je iné. Niekto miluje kreslenie, niekto zas rád tvorí masky z kartónu, iní sa radšej hrajú v piesku, či skáču na trampolíne. Verte mi, nech robia čokoľvek, tvoria tie najkrajšie umelecké diela a sú na ne patrične pyšní. Kde sa nám vytratila táto vlastnosť? Pochváľme sa za čokoľvek, na čo sme v tú chvíľu hrdí. Kľudne aj za ten skvelý obed, ktorý sme navarili.

Niekedy sa sama seba pýtam, odkiaľ deti nabrali niektoré ,,negatívne“ spôsoby správania.

A potom na chvíľočku uvidím ich rodičov a hneď mi je to jasné. Nezabúdajme, že naše deti sú našimi najväčšími učiteľmi a poväčšine nám ukazujú na svojom správaní -zrkadlia tie vlastnosti, ktoré máme my sami. Niekedy nemusí byť až tak jednoznačné, čo je odrazom čoho a práve preto musíte byť čo najviac vnímaví a vedomí. Vždy keď sa vaše dieťa správa nejako ,,zle“, skúste začať od seba. Skúste sa pýtať seba, čo môže byť príčinou takého správania. Čo neprekonané z Vášho života Vám chce dieťa takto pomôcť prekonať? Nechajte, nech Vás učia.

Neuveriteľne sa tešíme sa naše bábätko. A aj preto som vďačná, že možem byť už teraz v kontakte s toľkými úžasnými a jedinečnými detičkami. Sledovať ich povahy, odhaľovať ich ,,problémy“, pomáhať im, hrať sa s nimi a hlavne inšpirovať sa, ako si správne vychutnávať život!