Čo nemôžeš robiť ty?

 

Tento článok som sa nerozhodol napísať preto, aby som si posilňoval ego a ani z túžby po uznaní. Rozhodol som sa ho napísať preto, aby som Vám ukázal, ako sa váš život bude vyvíjať, keď sa prestanete stotožňovať so svojimi myšlienkami, a hlavne s vetami, ktoré vyslovil niekto iný a vy ste tomu uverili.

Nemohol som hýbať krkom, nemohol som chodiť, nemohol som dobre hýbať pravou rukou a videl som dvojmo a to, že vidím dvojmo som si uvedomil až o dva dni..

crash

Ako viete, prežil som autonehodu, pri ktorej som utrpel 16 zlomenín, opuch mozgu, pomliaždenie pľúc a podobné strasti. Prvé týždne, keď som bol mimo, som si myslel, že všetko to je iba sen, po ktorom sa preberiem zase doma, no po nejakom čase a pamätám si to ako včera, som sa sám seba opýtal: ,,Nie je to už veľmi dlhý sen? Nestalo sa ti náhodou niečo?´´. Po týchto otázkach som sa prebral k ,,normálnemu,, životu. Potom prišli za mnou moji rodičia a hneď som sa mojej mamy opýtal, prečo som tu a otca som sa opýtal čo mi všetko je a či budem mať trvalé následky. Jeho odpoveď začala nasledovne: ,,Začnem od spodku.“  Neviete si predstaviť ako som sa pri tomto rozhovore cítil. Moja prvá myšlienka bola, že je to nejaké divadlo, že to na mňa len hrajú. Keď to všetko zodpovedali, nepamätal som si čo bolo na začiatku. Jediné čo som vedel, bolo len mnou pozorované…

„Teraz už vieš, čo je v živote dôležité.“

in hospital

Dovtedy za mnou nebol žiadny doktor, ktorý niesol nejaké prognózy môjho stavu. Jediné čo som zachytil, bolo slovo ,,polytrauma,, doteraz neviem čo to presne znamená. Ako môžete vedieť, v nemocnici máte dostatok času na rozmýšľanie. Jediné, čo znelo mojim vnútorným monológom bolo: „Teraz už vieš, čo je v živote dôležité.“ „Toto nebola náhoda.“ Uveril som tým slovám a dnes im verím ešte mocnejšie. A ďalší hlas hovoril: „No chvíľku to potrvá, ale dáš sa do poriadku.‘‘

Ale čo bolo pre mňa v tú chvíľu najpodstatnejšie? „Ja chodím!“

 

 

Hneď som sa zaujímal o to, kedy sa začnem učiť chodiť. Svoje rameno a krk som rozhýbaval na posteli denno-denne, až som nimi hýbal, ako by sa nič nestalo a doktori len krútili hlavou. Keď som sa začal učiť chodiť, musel som prijať skutočnosť, že to bude len ako ,,chodenie,, vyzerať, pretože som mal v stehne voperovanú tyč a nohu som nemohol svojou váhou zaťažiť. Takže nejaké rovné chodenie pre mňa neexistovalo.

S ničím som nebojoval a bral to také, aké to je..

 

Potom nasledoval kolotoč doktorov, o ktorých som ani nevedel, že takí vôbec existujú. S tým, že beh a nejaké dlhšie chodenie si budem musieť nejakého polroka odpustiť. To mi ale neprekážalo a tešil som sa z každej predĺženej prechádzky, pretože moje prvé maximum bol možno jeden kilometer. Veril som, že sa všetko zlepší.

14813304_1331283966891367_1806493456_o

Po polroku som už bol na tom o trochu lepšie. To ,,lepšie,, znamená, že som už dokázal ísť so svojim psom na prechádzku. Síce s jednou barlou, ale už som ju prestával potrebovať. Dokonca som sa odhodlal ísť aj na lezeckú stenu. Všetko išlo tak, ako som si predstavoval.

Išiel som si ľahnúť a dostal som epileptický záchvat

Keď už som bol schopný chodiť bez bariel, no stále to nebol krok, ako majú baletky, ale predsa. Povedal som si, že už sa môžem vybrať aj kdesi von. Na druhý deň som prišiel domov, ale keďže som bol ešte unavený, išiel som si ľahnúť a dostal som epileptický záchvat. Nič príjemné. Po tomto záchvate nasledovalo ďalšie turné po doktoroch, kde veta: „Toto už nemôžeš.,, Hrala hlavnú rolu. Povedali mi: „Nemôžeš byť unavený.“ „Nemôžeš robiť nič namáhavé.“ „Žiadne ponocovanie.“ Takých viet bolo omnoho viac, ale zabudli povedať, že jedine, ak tým vetám uverím, tak budú pre mňa pravdivé..

chrbat

Nebola vo mne ani štipka negativity

Možno mi nebude veriť, ale za ten celý čas, nebola vo mne ani štipka negativity. Nehľadal som dôvody, ale spôsoby, ako toto všetko prekonať a tak som pátral. Dostal som sa ku jednej ľudovej liečiteľke ktorá mi na začiatku povedala, že ma dá dokopy. Poviem pravdu, neveril som ale skúsil som. Po asi 2 mesiacoch som prestal užívať lieky na epilepsiu, ktoré som mal brať 2 roky  (boli to drogy a nie lieky) a po epilepsii nebolo ani stopy. Ďalej som musel rozhýbať svoje telo, pretože som praskal ako petardy a vôbec nič som nevládal. Tak som sa pustil do cvičenia (ktoré mi zakázali) a v spolupráci s našim trénerom sme sa do toho pustili za čo mu veľmi ďakujem a dúfam, že teraz už pochopil, že moja vďaka ktorú mu opakujem vždy, keď je príležitosť, nie sú len prázdne slová. Je veľmi ochotný a naozaj sa s ním výborne pracuje! Takže kto ďalší sa chce pustiť do cvičenia, tak neváhajte. Lepšieho nenájdete! Tu je jeho FB stránka.

14876281_1331283490224748_2096000571_o

Limity si určujeme iba my sami, nikto nám ich

nemôže určiť za nás. To, čo nás v živote postihne, či už dobré, alebo zlé udalosti, nie sú našim životom, to nie sme MY. Je to len naša životná situácia, ktorú musíme prijať. Negativita tu nemá svoje miesto, tak jej nedovoľte existovať, pretože o tom rozhodujete iba VY.

after craash

P.S Vanes vytknutý členok a tiež na sebe maká.

13895483_1152672238089508_8277640153512978404_n

13900143_1152673468089385_5871208307887130499_n 13903229_1152673404756058_3730541853016908725_n 13901306_1152673371422728_9802010685810010_n 13686687_1152673378089394_8388113920338854837_n

ZDIEĽAŤ

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here