Čo tak trošku SPOMALIŤ?

Aká je dnes vlastne doba? Zhodneme sa na tom, keď povieme, že je veľmi uponáhľaná? Kam sa my všetci vlastne ponáhľame? Prečo nemáme na ,,nič,, čas? Cítime sa unevaní, vyčerpaní a často zaspávame s pocitom, že sme aj tak nič nestihli. Čo tak trošku spomaliť? Skúsime to?

Ponúkame Vám jednu úvahu, ktorá môže byť príležitosťou k zamysleniu a zastaveniu sa.

Keď som včera kráčal po obchodnom dome, predo mnou šla pomalým tempom stará babka, ktorú som nemal ako obísť. Ponáhľal som sa a nevedel som ju predbehnúť. Vytáčala ma do nepríčetna. Vtedy som sa zarazil a povedal som si:“Kam sa ja vlastne ponáhľam?“

Ozvali sa vo mne výčitky svedomia, že som sa v duchu nahneval na babku, ktorá nemôže za svoju rýchlosť.

Celý život pracovala, aby sa aj moja generácia mala dobre, možno veľa vytrpela. Ale všetko trpezlivo zniesla. A ja som netrpezlivý a malicherný. A to všetko len preto, aby som bol o 10 minút skôr doma. Tých pár minút aj tak premrhám na internete alebo pri telke.

Alibisticky to zhodím na dobu v ktorej žijeme. Všetci sa hrozne ponáhľame. A večer zistíme, že sme zase toho veľa nestihli. Frustrovaní si ľahneme a zaspíme spánkom nepokojných.

Popri známych frázach „Ako sa máš?, Ako žiješ?…“ sa nám do slovnej zásoby vtesnalo „Strašne sa ponáhľam, nemám čas!“. Toľko toho máme na práci.

Cez sms si vyznávame lásku, komunikujeme caz chat a tvárou tvár si nemáme čo povedať. Trápia nás účty, kariéra. A popri tom už neostáva čas nazvyš. V schránkach sa nám hromadia maily, lebo „nemáme čas odpísať“, na polici sa kopia knihy, lebo „nemáme čas čítať“, nevieme ako vonia príroda, lebo „nemáme čas k nej pričuchnúť“.

Takto a podobne si zaneprázdnenosť racionalizujem aj ja. Ale dokedy to vydržíme? Stále chceme viac stihnúť a darí sa nám menej. Možno venujeme priveľa času veciam, ktoré si ho nezaslúžia. Žijeme hrozne rýchlo, máme skoro všetko a napriek tomu sa kopia nešľastní ludia. Náš život je nekvalitný. Priemerná dĺžka života sa pomaly predlžuje, no jeho kvalitatívna zložka je čím ďalej tým viac nevýrazná.

Nevieme sa zastaviť a uvedomiť si hodnotu vecí. Robíme veľa fotografií, ale už si ich ani neprezeráme. Napálime ich na CD a tým to skončilo. Počítače máme plné mp3-jek, ale nemáme prehľad čo je to vlastne za hudbu. Množstvo televíznych kanálov, ktoré dávajú naraz veci, ktoré chceme vidieť a hneváme sa, že to nestíhame.

Namiesto zábavy stres. Stále si kontrolujeme mobil, či nám niekto nevolal. Vypnúť mobil? Veď môžeme zmeškať dôležitý hovor! Prestávame si vážiť krásne veci, kvôli ktorým sa oplatí žiť.

Môj dedko má 83 rokov. V živote nebol v zahraničí, nemá mobil, pozerá len dva televízne kanály a počúva jednu stanicu na svojom starom tranzistore. A napriek tomu mi minule povedal, že prežil krásny život. Má množstvo spomienok, ktoré mu vyvolávajú úsmev na tvári. Vie sa tešiť z pekného dňa, z vône dreva, s ktorým celý život pracoval, so svojich vnúčat, na ktoré je pyšný. Žil ťažký život ale vážil si ho. To my dnes nevieme. A tak máme infarkty už v päťdesiatke, kopu rakoviny a depresií.

A možno by stačilo spomaliť. Tvrdenie, že sa to nedá, neobstojí. Sú ľudia, ktorí to dokážu. Zamyslime sa, koľko času venujeme nepodstatným veciam.

Čo tak sa začať venovať sebe?

Kedy ste si naposledy prečítali dobrú knihu? Kedy ste boli naposledy na masáži? Kedy ste sa naposledy prešli po prírode? Čo ste vôbec za posledný mesiac spravili pre seba? Zamyslite sa nad tým.