Rodičia a ich deti (dospelí).

 

Máme rodičov. Naši rodičia majú nás, deti (nás dospelých). Tento článok som sa rozhodla napísať kvôli tomu, že som už ako 18-ročná odišla z domu, čo mnohým ľudom príde ako príliš skoro. Mne však nie. AK STE UŽ TENTO ČLÁNOK ZAČALI ČÍTAŤ, JE DÔLEŽITÉ DOČÍTAŤ HO AŽ DOKONCA.

Už v šestnástich rokoch som sa rozhodla, že v osemnástke odídem z domu. Prečo? Nemala som na to vážne dôvody. Ani rodičia to nevedeli pochopiť. Iba sme mali rozličné pohľady na život a na rôzne situácie. Samozrejme mi nikdy nič nechýbalo čo sa týka materiálnych vecí. Častokrát mi však chýbalo porozumenie, čo bolo pre mňa to najdôležitejšie. Cítila som, že sa potrebujem rozhodovať sama za seba a zobrať život do vlastných rúk. Všetci to aj tak skôr, či neskôr podstúpime. Častokrát to bolo pre mňa veľmi náročné. Musela som sa tiež na istý čas kvôli určitým udalostiam vrátiť domov, avšak bolo to iba na chvíľku. Potom som zas bola sama, ale bolo mi tak najlepšie.

Po čase sme sa dali dokopy s Danielom a bývali sme istý čas spolu u jeho rodičov, ktorí sú mojimi druhými rodičmi. Vždy ochotní pomôct, byť mi oporou a poradiť mi so všetkým. Janči a Danka, patrí Vám obrovská vďaka za to, akí ste silní a úžasní aj napriek všetkému, čím ste si museli prejsť.

par

Kam týmto všetkým mierim?

V prvom rade vás chcem upozorniť, že týmto nikoho na nič nenahováram, ani ma nič nelanárim. Vyjadrujem iba svoj názor a kto chce, môže sa ním a mojim príbehom inšpirovať. Ak ste mladí a chystáte sa odísť z domu v ,,mladom“ veku. Ak si naozaj myslíte, že to bude pre Vás to najlepšie, smelo do toho! Nemáte sa čoho báť a nikdy nemáte čo stratiť. Neexistujú ani dobré, ani zlé situácie. Sú proste také, aké sú.

Ak ste už odišli a máte z toho zlý pocit, (pretože aj ja som ich mala) nemusíte sa toho báť. Tieto negatívne myšlienky Vám vytvára iba Vaša myseľ a s Vami to nesúvisí. Rozhodujte sa podľa toho čo cítite, nie podľa toho, čo Vám hovorí Vaša myseľ.

A teraz k rodičom.

Rodičia si väčšinou myslia, že vedia, čo je pre ich deti najlepšie . Sú to predsta ICH deti a musia ich počúvať. Lenže dámy a páni, toto je iba hra ega. Iba rola rodiča, ktorý sa úplne stotožnil s tým, že je rodič, aj keď to už dieťa nepotrebuje. Myslím to v tom zmysle, keď sa rodičia správajú rozkazovačne, alebo majetnícky, aj keď na to vôbec nemajú právo.

My všetci, každá jedna bytosť, každý jeden človek sme dokonalí, už keď prídeme na tento svet. Takže rodičia, pochopte prosím, že Vaše dieťa Vám nepatrí. Nikto Vám nikdy patriť nebude a preto nechajte svoje deti ísť svojou vlastnou cestou a podporte ich, pretože to ocenia najviac! Verte mi!

Takisto aj môj vzťah s rodičmi sa veľmi zlepšil po tom, ako som odišla.

Pochopili, že už jednoducho nič nezmôžu a začali na sebe takisto viac duchovne pracovať. Som im vďačná za všetko čo mi do života dali.

Môj odchod bol nevyhnutný, pretože iba tak sa vytvoril priestor pre kľud a harmóniu v našom vzťahu. S odstupom času, som si istá, že to bolo jedno z najväčších a zároveň najlepších rozhodnutí v živote.

Prajem Vám všetkým čo najmenej strachu do života . Či už ste rodičmi, alebo deťmi.

ZDIEĽAŤ