Musíš byť niekým?!

Pamätáte si na svoje detstvo? Na tie dni, keď ste poznali menej slov ako prstov na ruke? Mne sa vybaví ten nezabudnuteľný kľud. Kľud, ktorý bol k dispozícii každý deň. Robil som len tie činnosti, ktoré som mal rád a vyhýbal som sa tým, ktoré som rád nemal. S rodičmi som sa objímal hodiny. Celý môj svet riadili pocity a emócie, ktorým som plne rozumel. Neexistovala žiadna minulosť a budúcnosť. Bol som sám sebou! Nič som nemusel predstierať a bol som úplne autentický. Presne ako vy! Až nastal deň keď…..

Prvá najvážnejšia lož, ktorej sme uverili

Neviem, aké boli vaše staré mami, ale tá moja hneď vedela, kým budem, aký život budem mať a hlavne koľko budem zarábať. Nevedel som ani len poriadne čítať, no starká hneď vytušila, že budem ,,doktorko,,. Od vtedy som na jej návštevách nič iné nepočúval. Stále dookola: ,,Ty musíš byť doktor! Ty sa musíš dobre učiť! Lebo ak to neurobíš, nikde to nedosiahneš a nebudeš nikým!“ Nikým? Tak to teda nie, mal by som byť doktorom.

Určite veľa z nás uverilo tejto lži. Na to aby sme niečo v živote znamenali, musíme sa niekým stať! A musíš toto a musíš hento! Hlavne nebuď sám sebou!

Prvé masky a roly, ktoré hráme.

Keď už sme uverili, že sa musíme stať niekým, znamenalo to, že sme nikým. Uverili sme v klamstvo, ktoré sa nabaľuje ďalšími a ďalšími klamstvami. Náš život sa zmenil na plnenie úlohy, byť niekým. Byť lepším ako ostatní. Byť niekým, koho ľudia uznávajú. V domnienke, že keď už niekým budeme, nájdeme vytúžený pokoj a slobodu. Naozaj je to tak? Akonáhle by som sa konečne stal doktorom, zistil by som, že sa chcem stať chirurgom! A potom primárom! Stále a stále nespokojný v snahe byť niekým lepším.

Hrať sa na niekoho iného, je veľmi vyčerpávajúce!

Viete vôbec kedy ste naozaj sebou? V práci si oblečiete masku vážneho profesionála. S priateľmi oblečiete masku vtipkára a príjemného človeka. Doma je to zase maska úplne iná. Ktorá z týchto masiek ste naozaj vy? Viete to vôbec? 24 hodín denne hráte roly. A prečo? Aby ste urobili dojem? Aby ste spĺňali očakávania spoločnosti?

Nemusíte vôbec nič!

Nie je to oslobodzujúce? Na to aby ste boli sami sebou, nemusíte robiť vôbec nič. Nestojí to žiadnu námahu. Stačí, aby ste boli. Presne ako tie malé deti, ktorými sme boli. Len si na to spomeňte. Čo bolo príčinou toho, že ste na to zabudli? No predsa jazyk! Slová a reč, ktorú sme sa naučili. Názory ľudí, ktoré sme si vypočuli. Názory televízie, ktoré dennodenne počúvame. A čo sme urobili my? Uverili sme im. Uverili sme hlasu v našej hlave, ktorý všetko komentuje, odsudzuje a hodnotí. Presne to sa stalo.

Uverili sme klamstvu nedokonalosti.

Uverili sme, že nie sme dokonalí. Veď predsa nikto nie je dokonalý. Táto veta sa stala našou výhovorkou úplne na všetko. Prečo by nás Boh stvoril nedokonalých? Veď predsa nás stvoril na svoj vlastný obraz! Potom by aj Boh musel byť nedokonalý. Vy predsa dokonalý ste! Nič vám nechýba a nemusíte sa na nikoho hrať. Buďte sebou! Nežite už viac v klamstve a otvorte sa tejto nádhernej pravde. Jedine vy to môžete urobiť.

[:]

ZDIEĽAŤ