Naše opustenie systému a strach

Pred tým, ako sa Daniel zamestnal v jednej personálnej firme sme všetok čas trávili spolu. Či už doma, alebo v práci. Jednoducho sme boli stále spolu a vyhovovalo nám to tak najviac. Nehádali sme sa a bolo nám spolu skvele.

A zrazu to prišlo.

Potreba mať viac peňazí a istotu, že sa postaráme o seba a o dieťatko, ktoré čakáme nás dohnala k rozhodnutiu, že si Daniel musí nájsť prácu. A aj si našiel, dokonca na dnešné slovenské pomery aj veľmi dobre platenú. Jediný problém bol v tom, že sme spolu začali tráviť neuveriteľne málo času a začali sme tušiť, že toto naozaj nebude naša cesta.

Prečo sa ľudia uspokoja so zamestnaním a potom trávia s cudzími ľudmi viac času ako s vlastnou rodinou ?

 

V práci 9 hodín a doma 4 (keď nerátam spánok) ? Dôvody môžu byť rôzne. Rôzne materiálne. Treba nám hypotéku, auto na lízing a musíme predsa za niečo nakŕmiť svoje deti. Ale kde sa stratili skutočné HODNOTY?

My sme do tohto takmer spadli tiež. Narodí sa nám dcéra, potrebujeme kúpiť dom, bezpečné drahé auto a podobne. Dôvody, prečo zostať niekde, kde sa necítime ani trochu naplnení by da našli ľahko. Avšak moja silná intuícia a pocity naštastie nesklamali.
Cítila som, že takto žiť nemôžme. Že bude síce pekné, keď budeme mať veľký dom, ale čo z toho keď v ňom budeme tráviť spoločný čas 2 dni v týždni? O čom by bol taký život?

Nikdy nekončiaci stereotyp, ktorý nás okráda o to najcennejšie – o našu kreativitu.

To nás mrzelo najviac, pretože zrazu sme nemali chuť na nič. Danielovi po práci nezostávala žiadna energia na tvorenie. Nemal nič, čo by mohol odovzdať druhým. Napísať článok či pokračovať v písaní e-booku? Nie. To čo potreboval najviac bolo len vypnúť myseľ, odychovať a na nič iné sa už nesústrediť. Mohla som síce pokračovať sama, ale nedalo sa. To, na čom sme pracovali, bola vždy spoločná cesta a ja som vôbec nemala chuť a ani motiváciu pokračovať sama popri tom, ako som videla Daniela upadať do systému a ako som cítila, že to môže zničiť náš vzťah, pretože by sme v podstate museli viesť každý svoj život zvlášť a jedine pri spoločnej večeri si o ňom povedať pár viet. ,,Aký bol deň? Čo bolo v práci?…” Pre väčšinu rodín bežná klasika, pre nás tá najhoršia a úplne zvláštna predstava. Nechceli sme to dopustiť.

Preto sme sa rozhodli zakročiť a stopnúť to. Po 6 mesiacoch dal Daniel konečne výpoveď.
Od tohto mesiaca zas začíname ŽIŤ tak, ako nás to najviac napĺňa. Skutočne žiť, tráviť čas spolu, pracovať a zarábať peniaze svojpomocne, predierať sa životom spolu. A viete, čo je na tom najkrajšie? Že keď urobíte podobné väčšie rozhodnutie, žiadne ,,predieranie” nepocítite. Pocítite jedine hladké kĺzanie sa životom naplnené láskou, vzájomnou pomocou a podporou.

Jediné, čo ľudom bráni učiniť takéto zásadné rozhodnutie je samozrejme STRACH.

Nemyslite si že my sme ho nemali. Takisto sme si kládli otazky, či to naozaj reálne zvládneme, avšak zhodli sme sa na tom, že sa musíme opäť vložiť do rúk životu, pretože ten nám nikdy neublížil a ani neublíži.
Ak si toto skutočne pripustíme, prestaneme mať strach a začneme žiť po svojom. Mohla by som Vám poradiť, aby ste zahodili svoj strach a išli si za svojim a viete čo, presne to aj urobím! Pretože je to úplne jednoduché.

Nebojte sa života.

Ukáže Vám tu správnu cestu a pomôže Vám. Dôverujte mu a nechajte sa viesť. Nepočúvajte myseľ, ktorá si vždy nájde dôvod, prečo sa niečo nedá.
Nenechajte si od nej určovať hranice, pretože tie pozná iba ona. Život nie.

ZDIEĽAŤ