Názory, hodnotenia, postoje. Čo tak ich prehodnotiť?

Aké jednoduché je mať na všetko svoj názor a hodnotiť, čo je dobré a čo je zlé. Samozrejme aj ja som bol najmúdrejší a mal som na všetko názor. Názor, ktorý pochádzal odkiaľ? Od rodičov, učiteľov a kamarátov, z televízie, filmov, hier? A zrazu človek zistí, že názor ktorého sa drží ani nevie prečo, vlastne nie je ani jeho vlastný. Často som sa pýtal sám seba: ,,Preboha, ako si si mohol toto myslieť?´´ Vám sa to stáva tiež?

Odmalička nás formujú cudzie názory

Áno, sú to naši rodičia. Rodičia ktorí, majú na všetko názor a vedia, čo je dobré a čo zlé. Ale na rodziel od nás, oni vedia čo je dobré pre nich a dokonca aj pre nás. Obdobie nášho dospievania musíme nejako prežiť. Nie každý má to šťastie, že má vedomých rodičov, ktorí sa snažia aby nepokryvili vnímanie svojich detí. Možno si niekedy ani len neuvedomujú, že ich deťom vytvárajú pohľad na svet. Nuž, sami sme si vybrali ľudí, ktorí nás vychovávali. Naozaj sme to boli my. Aj keď si možno poviete, že by ste si takých rodičov, starých rodičov nikdy nevybrali. Ale opak je pravdou. Niekedy až po veľmi dlhom čase zistime, že to, čo sme tak nenávideli na našich rodičoch a čo nám robili nás nakoniec vyformovalo na tie silné a úžasne osobnosti, akými sme práve dnes.

To čo si myslím dnes, nemusí byť zajtra pravda.

 

Ja osobne, keď som zastával nejaký názor tak som si ho nedovolil zmeniť už len z princípu. „Ja si musím stáť za svojim a hotovo!“ Hotové bláznovstvo. Tak ako rastie naše telo, vyvíja sa aj náš pohľad na svet. A naše vnímanie. Po nejakom čase som sa zamyslel nad názormi, ktoré som kedysi zastával a ostal som veľmi prekvapený, že už je zrazu všetko inak. Ale keď som to dovolil sebe, musím to dovoliť aj ľuďom okolo seba. Nechajte ich vyrásť a nechajte ich prísť na to, či je ich názor a postoj  naozaj ten správny. Doprajte ľuďom čas a doprajte ho aj sebe.

Dobro a zlo?

Tieto dve slovíčka, ktoré hodnotia celý život, všetko a všetkých. V sekunde vieme pomenovať, či sa nám niečo páči alebo nepáči. Svet je taký obrovský, ľudia takí hlbokí, príroda taká nepoznaná a my to všetko chceme vložiť do malých krabičiek s názvom „dobré a zlé“. Nehráme sa tu už trošku na bohov? Na tvorcov tohto sveta? 

Ak chceme naozaj začať spoznávať krásy života a vecí ich v pravej podstate, teda také, aké sú, tak ich musíme prestať začal hodnotiť. Predstavte si, že pôjdete na prvé rande s vašim novým objavom. Sadnete si spoločne do parku a v nádeji, že sa idete poznávať Vám váš objav povie. „Ja ťa poznám! Páči sa mi tvoja tvár, ale s telom to je horšie!“ A koniec debaty. Zaškatuľkovaný a hĺbka nikde. Samozrejme, že vás ten človek vôbec nepozná, ale jemu to je úplne jedno. A presne toto robíme my! Nepoznáme okolo seba vôbec nič, ale myslíme si, že áno. Mám to rád, nemám to rád, pekné, škaredé. Nič z toho! Nepoznáme!

Otázka znie: Chceme naozaj spoznať? Zažiť? Uvidieť? 

Ak áno, prestaňme hodnotiť.

ZDIEĽAŤ