O vďačnosti

Viete, ako čas plynie tak si uvedomujem, že pravdy, ktoré som pochopil až teraz, boli k dispozícii celý môj predchádzajúci život. 
Každý máme svoj čas na to, aby sme pochopili tie oslobodzujúce pravdy o našom živote. Nikdy na silu nepresvedčíme niekoho o našej pravde, pretože on ma tú vlastnú. Keby mám možnosť stretnúť svoje mladšie ja, asi by mi povedalo, že som dobre na hlavu. A úplne tomu rozumiem.

Dnes sa chcem s vami podeliť o moju úvahu o vďačnosti a čo pre mňa vďačnosť znamená

Určite aj vy ste niekedy počuli odporúčanie, že máme byť vďační a vážiť si maličkosti. Ja som to počul asi tak miliónkrát. A bol som za ne vďačný? Ani náhodou. Pred autonehodou sa moj život odvíjal popri známom zaklínadle: „Chcem!“ Keby ste mi dali otázku čo všetko by som chcel, tak moja odpoveď by vás zrejme unavila.
A keď prišlo na slovíčko: „Dať“, tak samozrejme, že nebolo z čoho. Veď som mal predsa málo! Ako tak život plynul, prestal som veriť na nejaké šťastie, lásku a pokoj. A ako som spomínal na prednáškach, antiempatia bola mojim verným spoločníkom.
Prvý záblesk vďačnosti nastal okamžite po autonehode, pri ktorej som pochopil, že toto je druhá šanca a už nemôžem žiť tak ako pred tým. Žiť, ako by neexistovali žiadne následky.
Zrazu sa za slovíčko „Chcem“ hrnuli vety, ktoré boli kedysi úplnou samozrejmosťou. Chcem chodiť, vidieť oblohu, ísť do prírody, tráviť čas s niekým, kto za to naozaj stojí. Vtedy som si uvedomil, čo je v živote naozaj dôležité. Namiesto toho aby som premýšľal čo vo svojim živote všetko chcel, som zrazu premýšľal čo všetko mám.

A čo všetko mám a čo vlastne máte vy?

Mám zdravé telo, ktoré ma odnesie kam len chcem a zvládne presne toľko, koľko zvládnuť má. Mám k dispozícii každý deň kvalitnú stravu a čistú vodu. Mám kde spať a bývať. Mám rodinu, ktorá by mi kedykoľvek poskytla pomocnú ruku. A to najdôležitejšie, mám pri sebe človeka, ktorý mi každý deň pripomína, že láska je to najväčšie, najdrahšie a najkrajšie bohatstvo aké si len viem predstaviť. A jediné čo „Chcem“ je si toto všetko užívať a polievať ako tu najbujarejšiu záhradu akú si len viete predstaviť. 

Čo by toto bohatstvo mohlo narušiť?

Jedine to, keby toto všetko začnem brať ako samozrejmosť. Ako niečo bežné. Preto si čo najčastejšie pripomínam, aké mám v živote šťastie a čo všetko mám, pretože jedným lúsknutim by som o toto všetko mohol prísť. Ako dobre vieme, v živote nič neostane večné a nemenné. Väčšné je len naše BYTIE.
A možno klišé nakoniec: žime každý jeden deň tak ako by bol ten posledný a buďte si istí, ten posledný raz príde.
ZDIEĽAŤ