Zakázané emócie

Emócie sú jedným z dôvodov, prečo sme sa rozhodli žiť život na tejto našej spoločnej modrej guli. Aspoň si to myslím. Bez nich by to bol zrejme nuda. No nie? Bez smiechu, radosti, nadšenia by to bol temný svet. Ak ste videli,  alebo čítali Malého Princa tak viete presne, ktorý svet by sa na to podobal.

Emócie

Často som si ich rozdeľoval na dobré a tie zlé. Emócie, ktoré môžem a nemôžem prejaviť. Nie že by som sa pre to tak rozhodol, ale moje detstvo, prostredie a spoločnosť v ktorej som vyrastal, mi to tak nastavila. Radosť a smiech, vieme prejaviť skoro všetci, lebo ich nazývame tie “dobré” alebo tie, ktoré sú v “poriadku”, sú “prijemné”. No plač a smútok to je väčšinou úplne inak.

Predstavte si, že by ste prišli do obchodu, išli by ste zaplatiť a pokladníčka by vám s plačom neblokovala tovar. Zrejme by ste sa pýtali či je to normálne a prečo vôbec plače, keď je v robote. A tak je naša spoločnosť nastavená. Emócie, ktoré sa ukazujú a emócie, ktoré sú tabu a nemajú čo na verejnosti hľadať. V horšom prípade aj v našom súkromí. A u mňa to bolo presne tak. Takéto emócie som si nedovolil prejaviť ani sám pred sebou. Niekde v detstve som nabral názor, že chlapi nemajú čo plakať. Že sa to proste nehodí.

A keď som videl vo svojom okolí niekoho, kto plakal, myslel som si, že je len proste slabý. Že to jednoducho nezvláda. Pretože, na plač neexistuje pomaly žiaden dôvod. Ani ma len nenapadlo, že si to ten človek jednoducho “dovolil” a je to naozaj prirodzené.

Je naozaj divné zakázať si plakať nemyslíte? Keď mi zomrel brat, nemohol som niekoľko dní plakať. Cítil som sa vyprahnutý ako nejaká prázdna studňa. Vtedy som začal chápať, že ten plač pre niečo k dispozícii máme. Možno nejaký ventil? Úľava? Možno je presne tak prirodzený, ako aj smiech. 

Keď sa mi konečne podarilo plakať tak sa mi veľmi uľavilo. Konečne som len tak bez toho aby som to súdil prejavil emócie naplno. Veľká úľava. No po čase sa to zase všetko vrátilo do starých koľají a plač bol zase tabu. Až donedávna, kedy prišiel ma mňa smútok za bratom, pretože mi prišlo veľmi ľúto, že Vanes a Elinka ho nikdy nespoznajú. No teraz som už emóciám nebránil, čo bola veľká zmena. Veľký pokrok. Možno som pri Elinke “zmäkol” neviem, no padlo mi to vhod. 

 

Niekedy je fakt prijemné si dobre poplakať. Nerozdeľujme emócie na dobré a zlé, alebo príjemné a nepríjemné. Dovoľme si byť všetkým. Smutným, šťastným, nahnevaným, no úplne všetkým! Veď o tom je sloboda. Prejaviť sa tak, ako to v tú danú chvíľku skutočne cítime a nezakazovať skutočne sa prejaviť.

 

Podobné príspevky nájdeš na našom Instagrame